Dejiny maďarského dedičského práva sprevádzajú tri záujmy, ktoré si často navzájom konkurovali: vôľa jednotlivca, zachovanie rodinného majetku a nárok verejnej moci na majetok, ktorý nepripadol žiadnemu inému dedičovi. Vzájomný pomer týchto záujmov sa v priebehu storočí niekoľkokrát zmenil. V stredoveku určovali dedenie pôvod majetku a spoločenské postavenie poručiteľa, zatiaľ čo v súčasnom práve sú rozhodujúce sloboda závetného nakladania, ochrana príbuzných a rovnosť pred zákonom. Na pochopenie súčasného systému preto nestačí postupne preskúmať zákony jednotlivých panovníkov, ale je potrebné sledovať aj to, ako sa v priebehu času menilo chápanie vlastníctva a rodiny.
V počiatkoch arpádovského obdobia bol osud majetku ešte výrazne ovplyvnený príslušnosťou k príbuzenskému spoločenstvu. Pôda nebola jednoduchým majetkovým predmetom, s ktorým by jednotlivec mohol voľne nakladať, ale predstavovala základ zachovania rodiny a jej spoločenského postavenia. Organizácia Uhorského kráľovstva však vniesla do tohto systému nový prvok: panovník upravoval majetkové vzťahy prostredníctvom zákonov, poskytoval ochranu určitým skupinám príbuzných a vymedzoval svoj vlastný nárok na majetok, ktorý zostal bez dedičov.
Zákony svätého Štefana už obsahujú ustanovenia o ochrane vdov a sirôt. Vdova, ktorá chcela zostať so svojimi deťmi, nemohla byť nútená uzavrieť nové manželstvo. Právne postavenie bezdetnej vdovy bolo upravené osobitne: zákon stanovoval pravidlá užívania majetku a jeho následného prechodu na príbuzných manžela po smrti vdovy. Ak takíto príbuzní neexistovali, dedičom sa stal kráľ. V tomto ustanovení možno rozpoznať rané prvky neskoršej právnej ochrany vdov, ako aj myšlienku, že dedičstvo môže napokon pripadnúť verejnej moci. Súčasné pravidlá týkajúce sa práva užívania majetku a jeho dedenia štátom však nemožno spätne aplikovať na toto obdobie, akoby sa odvtedy nezmenili.
Jedným z najvýznamnejších prameňov dedičského práva v neskorom arpádovskom období bola Zlatá bula z roku 1222, ktorú vydal Ondrej II. Jej štvrtý článok upravoval osud majetku kráľovského servienta, ktorý zomrel bez mužských potomkov: zaručoval dcéram príslušnú štvrtinu majetku a umožňoval voľne nakladať s jeho zvyšnou časťou.Ak takéto rozhodnutie neexistovalo, dedili príbuzní; ak neexistovali ani tí, uplatnilo sa dedičské právo kráľa. Dcérska štvrtina predstavovala podiel, ktorý patril oprávneným dcéram spoločne, a nie samostatnú štvrtinu pre každú z nich. Zlatá bula nezaviedla všeobecnú slobodu závetného nakladania v modernom zmysle, ale predstavovala významný krok k uznaniu samostatného významu vôle poručiteľa popri nárokoch jeho príbuzných a kráľa.
Ďalší významný zlom predstavoval zákon Ľudovíta I. z roku 1351. Panovník potvrdil Zlatú bulu, avšak z tohto potvrdenia vyňal práve ustanovenie, ktoré zaručovalo slobodu nakladania s majetkom. Týmto upevnil systém aviticity ktorý vychádzal z už existujúcich nárokov príbuzných na rodový majetok. Držiteľ zdedeného šľachtického majetku mohol s týmto majetkom nakladať iba v obmedzenej miere, pričom pri jeho prevode bolo potrebné zohľadniť aj záujmy oprávnených príbuzných. Rozlišovanie medzi rodovým a nadobudnutým majetkom sa tak na niekoľko storočí stalo jednou zo základných deliacich línií maďarského súkromného práva.
Systém aviticity sledoval jasne vymedzený spoločenský cieľ: zachovanie rodinného pozemkového majetku. Vlastník neniesol zodpovednosť iba sám za seba, ale v určitom zmysle aj za svojich predkov a potomkov. Tento systém chránil šľachtické rodiny pred definitívnou stratou majetku, zároveň však obmedzoval voľný obeh pôdy. Pri dedení šľachtických majetkov zohrávali spravidla významnú úlohu príbuzenské vzťahy v mužskej línii, nemožno však všeobecne tvrdiť, že ženy nikdy nemohli dediť pôdu. Dedenie mohli ovplyvniť aj právne podmienky nadobudnutia majetku, podmienky darovania a osobitné kráľovské opatrenia. Systém bol teda oveľa zložitejší než predstava, že všetok majetok automaticky pripadol najstaršiemu synovi.
Dielo Tripartitum od Istvána Werbőczyho, zostavené v roku 1514 a prvýkrát vytlačené v roku 1517, systematicky usporiadalo neskorostredoveké súkromné právo. Toto dielo sa nikdy nestalo oficiálne vyhláseným zákonníkom, napriek tomu po stáročia formovalo právnu prax. Zhrnulo obyčajové právo týkajúce sa šľachtických majetkov, dedenia medzi príbuznými a majetkových nárokov žien. Zaznamenalo aj kráľovské právo odúmrti, ktoré sa uplatňovalo v prípade, ak už neexistovali osoby oprávnené dediť. Základom tohto pravidla bolo stredoveké chápanie, podľa ktorého boli práva k šľachtickému majetku v konečnom dôsledku spojené s Korunou.
Je však dôležité poznamenať, že v stavovskom Uhorsku neexistovalo jednotné dedičské právo, ktoré by sa uplatňovalo rovnako na všetkých. Majetkové vzťahy šľachty, mešťanov a poddaných upravovali odlišné pravidlá; významnú úlohu zohrávali aj miestne zvyklosti. Pri dedení poddaných sa napríklad okrem nárokov rodiny prihliadalo aj na to, kto mohol naďalej obrábať pozemok a kto bol schopný plniť povinnosti s ním spojené.Vlastníctvo, užívanie pôdy, povinnosť odvádzať dávky a vykonávať služby boli preto úzko prepojené.
Dôležitou reformou tohto osobitného systému bol zákonný článok VIII z roku 1840 o dedení poddaných. Zákon stanovil rovnaké dedičské práva mužských a ženských potomkov pri rodovom majetku, ako aj pri nadobudnutom majetku, ktorý nebol predmetom závetu. Ďalej upravoval spoločne nadobudnutý majetok manželov a zabezpečenie výživy vdovy. Rovnosť podielov neznamenala nevyhnutne fyzické rozdelenie pozemku: zákon umožňoval, aby ho prevzal jeden z dedičov a ostatných vyplatil. Už v tomto prípade sa jasne rozlišovalo medzi právom na dedičský podiel a potrebou zachovať ekonomickú životaschopnosť hospodárstva.
Rozhodujúcim medzníkom prechodu k občianskej spoločnosti bol rok 1848. Zákonný článok XV z roku 1848 v zásade vyhlásil zrušenie aviticity a poveril vládu vypracovaním občianskeho zákonníka. Samotný stručný zákonný článok však nevytvoril úplne nový systém dedičského práva.Jeho význam spočíval v tom, že nariadil odstránenie základov stavovských obmedzení pri dedení majetku a nasmeroval vývoj k väčšej slobode vlastníka pri nakladaní s majetkom. Podrobnejšie vypracovanie nového systému prerušili udalosti revolúcie a vojny za nezávislosť.
Patent o zrušení aviticity z 29. novembra 1852 a následné zavedenie rakúskeho Všeobecného občianskeho zákonníka (ABGB) v Uhorsku v roku 1853 priniesli ďalší zvrat. Uplatňovanie rakúskeho práva však nemalo vo všetkých oblastiach trvalý charakter.Po súdnej konferencii z roku 1861 sa právna úprava vo významnej časti krajiny vrátila k tradíciám maďarského súkromného práva, pričom zrušenie aviticity zostalo zachované. Právny vývoj v Sedmohradsku a na území bývalej Vojenskej hranice sa od tohto vývoja odlišoval, preto ani v tomto období nemožno dedičské právo na území historického Uhorska považovať za úplne jednotné.
Dočasné súdne pravidlá z roku 1861 patria medzi priame predchodkyne dnešného právneho systému. Zrušili predchádzajúce rozlišovanie medzi majetkom pochádzajúcim z otcovskej a materskej línie a do popredia postavili dedičské práva potomkov. Významnú úlohu nadobudol aj povinný podiel: určití blízki príbuzní mohli požadovať svoj podiel z dedičstva aj v prípade, ak im závet poručiteľa nezabezpečoval dostatočný majetkový prospech. Sloboda nakladania so súkromným majetkom sa teda nestala neobmedzenou; popri nej zostala zachovaná ochrana určitých členov rodiny.
S týmto právnym usporiadaním súvisí aj vznik moderného maďarského systému dedenia majetku podľa rodovej línie (ági öröklés). Ak poručiteľ nemal potomkov, nadobúdala význam otázka, či majetok pochádzal z jeho otcovskej alebo materskej rodiny. Za určitých podmienok sa majetok rodového pôvodu mohol vrátiť do tej rodovej línie, z ktorej pochádzal. To dokazuje historickú súvislosť s prístupom k zachovaniu majetku, ktorý bol charakteristický pre aviticitu, avšak s podstatným rozdielom: dedenie podľa rodovej línie upravuje poradie zákonného dedenia a neobnovuje predchádzajúce zákazy predaja zdedeného majetku ani nakladania s ním prostredníctvom závetu.
V období dualizmu sa právna úprava postupne modernizovala aj v jednotlivých detailoch. Zákonný článok XVI z roku 1876 upravoval formálne náležitosti závetov, dedičských zmlúv a darovacích zmlúv pre prípad smrti. Zákonný článok XVI z roku 1894 poskytol dedičskému konaniu podrobný právny rámec. Čoraz dôležitejšie bolo úradné zisťovanie toho, aký majetok po zosnulom zostal, kto mal právo dediť a akým spôsobom možno preukázať práva nadobudnuté dedením. Právna úprava tohto obdobia preto zaujíma významné miesto aj medzi inštitucionálnymi predchodcami dnešného dedičského konania.
Úplný maďarský občiansky zákonník však v tomto období nebol prijatý. Ani návrh zákona o súkromnom práve z roku 1928 nenadobudol právnu silu, a preto v oblasti súkromného práva naďalej zohrávala významnú úlohu súdna prax a predchádzajúce právne predpisy. Zachovali sa aj rodinné fideikomisy (hitbizományok), ktoré pre určitý rodinný majetok zabezpečovali osobitný a obmedzený dedičský režim. Ich zrušenie napokon stanovil zákonný článok VII z roku 1949.
Prvým maďarským občianskym zákonníkom, ktorý skutočne nadobudol účinnosť, bol zákon IV z roku 1959, ktorý vstúpil do platnosti 1. mája 1960. Dedičské právo upravoval ako súčasť jednotnej právnej kodifikácie. Hoci vznikol v socialistickom období, zachoval množstvo predtým vytvorených inštitútov súkromného práva: závetné nakladanie s majetkom, povinný podiel, dedenie podľa rodovej línie a práva pozostalého manžela. Popri dedičských právach potomkov zabezpečoval ochranu pozostalému manželovi aj rozsiahlym právom užívania. Zákonník priznával túto ochranu rovnako manželovi aj manželke.
Základom súčasného systému je zákon č. V z roku 2013, nový Občiansky zákonník, ktorý nadobudol účinnosť 15. marca 2014. Jeho siedma kniha upravuje dedičské právo. Poručiteľ môže o svojom majetku rozhodnúť prostredníctvom právneho úkonu pre prípad smrti. Ak takýto úkon neexistuje alebo sa nevzťahuje na určitú časť majetku, dedičov určuje zákon. Deti dedia spravidla rovnakým dielom. Popri potomkoch má pozostalý manžel právo na doživotné užívanie spoločného obydlia manželov a jeho zariadenia, ako aj na dedičský podiel vo výške podielu jedného dieťaťa zo zvyšku dedičstva. Zákonný povinný podiel sa vo všeobecnosti znížil z polovice zákonného dedičského podielu na jeho jednu tretinu. Tieto zmeny vytvorili novú rovnováhu medzi ochranou pozostalého manžela a slobodou poručiteľa nakladať so svojím majetkom.
Otázka dedičstva, po ktorom nezostal žiadny dedič, má mimoriadne dlhý historický vývoj. Stredoveké kráľovské právo odúmrti a súčasné nadobúdanie dedičstva verejnou mocou vychádzajú z odlišných právnych základov, ale obe upravujú situáciu, keď neexistuje žiadna iná oprávnená osoba. Pri dedičstvách, ktoré sa otvorili 1. júla 2023 alebo neskôr, ak neexistuje iný dedič, dedí nehnuteľný majetok poručiteľa nachádzajúci sa na území Maďarska obec, na ktorej území sa tento majetok nachádza. Dedičské právo obce sa vzťahuje aj na hnuteľné veci nachádzajúce sa na tejto nehnuteľnosti, ktoré boli v čase smrti vo vlastníctve poručiteľa. Ak v dôsledku odmietnutia dedičstva nezostane žiadny iný dedič alebo ak obec oprávnená dediť dedičstvo odmietne, dedí štát. Štát ako zákonný dedič nemôže dedičstvo odmietnuť. (§ 7:74 Občianskeho zákonníka; § 64/A vykonávacieho zákona k Občianskemu zákonníku.)
Vývoj maďarského dedičského práva tak viedol od obmedzení založených na príbuzenských vzťahoch a stavovskom usporiadaní spoločnosti k individuálnej slobode nakladať s majetkom a k všeobecnej rovnosti pred zákonom. Niektoré staršie právne princípy však možno rozpoznať aj v súčasnosti: ochranu vdovy, zabezpečenie dedičského podielu blízkym rodinným príslušníkom, zohľadnenie rodinného pôvodu majetku a úpravu dedenia v prípade, keď poručiteľ nezanechá žiadneho dediča. Osobitosť súčasného systému spočíva práve v tom, že sa snaží zosúladiť tieto historické záujmy v rámci slobodného súkromného vlastníctva a moderných rodinných vzťahov.
